Po pivnici pána Herdu sme navštívili ešte jednu. Opäť ma zasiahli nepríjemné myšlienky, že čo by sa stalo keby sa mi rozbil pohár, ktorým identifikujú pravých účastníkov akcie. Hmm.. To by asi bol veľký problém. Hlavne keby som bol sám.
Medzitým nás kroky zaviedli na druhú stranu ulice, do pivnice pod Starou lekárňou. Mala číslo deväť.
Tu bolo zrazu dosť voľného priestoru a nemuseli sme sa pretláčať v úzkej uličke ako to bolo v pivnici pod Radnicou. Celé dianie mal pod kontrolou Bohumil Pajer. Ponúkal svoje víno a odpovedal na kadejaké otázky. Porozostavované demižóny a drevené sudy boli prázdne, fungovali iba ako dekorácia. Niečo sme okoštovali, chvíľku posedeli, aj pojedli drobnosti.
Potom sme sa zdvihli a ja nie dosť opatrne zasúvajúc pohár do smiešnej červenej taštičky, som náhle nad ním stratil kontrolu. A on hneď na kamennú podlahu pri schodoch. Vidím črepiny a počujem nepríjemný zvuk. Potom niekto povedal: "Veď ostalo ti vajce!" A naozaj. Spomedzi črepín, na ktoré sa zmenila stopka pohára som zdvihol "vajce". Vajce som prezrel, bolo nepoškodené a vínotesné. Iba na dolnom konci v strede malo nenápadný výčnelok, ktorý mierne dobiedzal pri držaní. Pán Pajer rýchlo zareágoval, ako by to čakal, a v okamihu boli črepiny na lopatke. Po poďakovaní sme vyšli von.
Ocitli sme sa azda v samom srdci Svätého Jura, pred kruhovou križovatkou Prostrednej s ulicou Dr. Kautza. Prešli sme cez kruh, čím sme symbolicky za sebou nechali prvú polovicu pivníc. Pred nami na rohu stál Vinohradnícky dom a pod ním Spolková pivnica. A v spolkovej pivnici Pajerovci. Fero s Ferkom a s Leánkou. O nej sa medzi ľuďmi šepkalo, malú skúsenosť z minulosti som mal s ňou aj ja. Tú som si hneď na mieste potvrdil.
Bola to nižšia, vybielená pivnica s ústredným kúrením. Aj s kuchyňou odkiaľ nosili guláš z diviaka. Ten sme si dali aj my, chutil, čím sme nabrali dosť síl na príjem ďalších zážitkov. Za nimi sme vyšli hore do sály Vinohradníckeho domu.
Tam nalieval rakúsky chlapec vína z vinárstva Pelzmann, pamätám si na červené, ktoré bolo najvýraznejšie z celej akcie, ale asi aj najdrahšie. Posilnení sme namierili do ďalšej pivnice, ale ešte cestou som zišiel dole navštíviť WC spoločné pre všetky pohlavia. Muži v stojacej časti, ženy v sedacej. Tu som ocenil úpravu môjho pohára na vajce, ktoré mi dobre sedelo v taštičke na krku a neprevaľovalo sa ako by chcelo.
A tak sme sa napokon dostali do pivnice pod Starou školou, ktorá mala pri vstupe takmer stredomorskú atmosféru z množstva oleandrov, ktoré tam čakali na jar. V nej vzadu mali svoj pult bratia Pajerovci. Tentoraz Marián a Walter. Vinohradníci-poľovníci. Vyzeralo to u nich tak, že nalievajú už z posledného.
Veru, možno je v tom spravodlivosť, alebo krivda, keď noc pred oberačkou navštívili divé svine poľovníkovu vinicu, aby sa na strapcoch dobre napásli s nevysloveným: "To máš za to!" Boli síce z iného revíru, ale informácie sa šíria aj po zvieracích linkách. Už si v duchu predstavujem tú naháňačku na revanš. Ale rulandské šedé ešte mali! A to bola pochúťka!
Hneď vedľa bola tiež výnimočná pochúťka, smotanové syry, dovoz z Horehronia.
V tejto pivnici pod Starou školou sme zažili ešte jednu pochúťku, čím bolo slamové víno od Reingraberovcov. Naliali mi do vajca iba malilinkú "ždibku", ale zato chutila ako dezert po dobrom jedle. Dezertom však nekončilo celé menu, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Pokračovali sme ďalej.
Ale o tom až nabudúce.
Pre úplnosť spomeniem, že sme sa stretli ešte s vínom Miroslava Havela, Jaroslava Achbergera, Ondreja Matulu, Masaryka ze Skalice a v minulej časti bol aj Adolf Schwanzer.
