V jedno slnečné jarné aprílové popoludnie ma okolnosti zaviali na Zochovu chatu. Mal som tam niekoľko hodín k dispozícii a ani neviem ako, ale keď som sa rozhodoval kam ísť, upútal môj zrak bod na mape s výškou 564m - vrch Kukla. Takže najprv by som išiel po žltej na Tri kopce a potom modrou hore na Kuklu. Čo ďalej, to sa potom uvidí.
Vošiel som teda do lesa. Keď ma obkolesilo množstvo všade prítomných stromov, cítil som sa akoby v inom svete. Príjemný široký chodník ma čoskoro zaviedol na miesto zvané Tri kopce.
Na prvý pohľad nič zvláštne, iba terén začal byť členitejší. No zbadal som tam odbočku vpravo, čo ma zlákalo k čudesným skalám vyzerajúcim ako by ich tam niekto umelo postavil. Bolo vidieť, že tie skaly sa ťahajú nadol po modrej značke k ceste na Piesok. Odolal som, vrátil som sa naspäť k žltej, ale už som vedel kadiaľ pôjdem naspäť.
Vzápätí som odbočil doľava na modrú vedúcu na Kuklu. Zmenil sa terén, zmenil sa aj typ lesa. Chodník mierne stúpal, naľavo pokračoval skalný chrbát. Chodník prechádzal akoby zakliatou krajinou polovyschnutých javorov, za ktorými trčali skaliská neprístupných Čertových zubov. Okrem nenápadného úzkeho chodníčka vedúceho v Zubom, ktorý som si všimol až cestou späť, boli skaly obkolesené hustou pichľavou plaziacou sa spleťou. To ma bližšie ku skalám nepustilo ani z miesta, kde chodník križoval hrebeň, po ktorom stúpal až na vrchol.
Bolo to už miestami prudšie, ale časté zastávky pri majestátnych stromoch mi dali čas vydýchať sa. Celá oblasť vynikala svojou prirodzenou krásou, bola plná stromov najrôznejšieho druhu, veku a tvaru. Medzi nimi boli ozajstné skvosty a dúfam, že zostanú naďalej človekom nedotknuté.
Na vrchole Kukly ma privítala rozhľadňa vo výstavbe. Vyliezť na ňu bolo mierne dobrodružné, plošiny boli iba naznačené a bez zábradlia, rebrík jednoducho končil vo výške.
Stálo to ale za to! Výhľad do diaľky kôli počasiu nebol ideálny, ale o to viac lahodil pohľad na krásu korún stromov hrajúcich všetkými odtieňmi zelenej farby mladých listov. Boli tesne pod vežou a zdalo sa ľahké dotknúť sa ich. Cítil som sa ako nad džungľou, všade okolo sa vo vetre vlnilo more zelene.
Nadšený som sa vrátil naspäť na zem a vracal som sa tou istou cestou dole, z ktorej som ešte odbáčal k ďalším zaujímavým stromom. Od Troch kopcov som ďalej pokračoval po modrej skalnatým hrebeňom dole k ceste. Tomuto úseku už dominovali skaly, ktoré z môjho pohľadu vytvárali miestami nebezpečne hlboké zvislé steny.
Čoskoro som sa dole napojil na červenú značku, ktorá mierne stúpala dolinou pozdĺž potoka. Pekný potok strážený stromami, čistá voda, kamene, a posledné slnečné lúče, ktoré sa ešte vedeli predrať lesom, končiac vo vode, ma sprevádzali až k miestu odkiaľ som vyrazil.
Geograficky sa uzavrel kruh, ale ja som už bol vnútorne inde ako na začiatku.
Veruže, príroda je mocná čarodejka!
A na záver ešte jedna zvláštnosť: Keď som sa opäť stretol s kolegami doráňanými od paintballu, uvedomil som si, že počas celej túry som nestretol ani jediného človiečika.
